Nikto ma nevaroval!

Knihy o rodičovstve a o deťoch sú plné skvelých praktických rád, ale nič, skutočne nič nemôže mamu pripraviť na pôrod a už vôbec nič nemôže rodičov pripraviť na rodičovstvo. A úplný šok prichádza, ak sa narodí revúň, na internete zvaný anglicky "fussy baby", u nás jemne prezývaný "náročné bábätko". Ja uprednostňujem názov fussy baby, pretože slovo fussy aj samotným zvukom vyjadruje o čo ide. Počas svojho života som videla maličké deti. Tiež som ich počula. Ale to, že zrovna ja vyfasujem jedno fussy baby, tak to ma nenapadlo a už vôbec som netušila, ako také fussy baby dokáže hlasno plakať.



Malo ma varovať, že už v pôrodnici som si s ním ani ja žiadna sestra nevedela poradiť. Prímár mi žartom doporučil, že ho mám reklamovať. Pri vizite ho sestrička musela odniesť z izby, lebo lekári si nepočuli vlastného slova. Prvý novorodenec vraj dorazí každého. Aj keď je to malý anjelik. Ale fussy baby je nápor na nervy. Fussy baby neplače, fussy baby vreští. Fussy baby si "necvičí pľúcka", nič podobné nepotrebuje, má totiž pľúcka z ocele. A čo je horšie, fussy baby nespí a neje. A fussy baby nenechá ani nikoho iného aby spal, či sa najedol. Alebo išiel na záchod, či sa osprchoval, alebo si aspoň umyl zuby.

Človek začne pochybovať. Toľko detí je na svete a ak každý zažíva to čo ja, tak predsa musíme byť civilizáciou psychopatov. Hanbím sa priznať sa, ale priznám sa. Používala som štuple do uší. Tie, čo úplne tesnia a nepočuť nič, len vlastné telesné pochody. A plač. Moje bábo prekričalo aj tieto ultrahypermega nepriepustné 3M štuple. Ja som však  duchu vyhlásila svoju domácnosť za rizikové pracovisko a považovala som za nutné chrániť svoje zdravie. Fyzické aj duševné.

Keď bábo asi po polroku prestalo plakať 90 percent svojho bdelého stavu, som začala nenápadne zisťovať, ako je to inde, kde som mali podľa mojich informácií tiež fussyho. Šokovaná som zistila. že matky majú temné tajomstvo. Okrem jednej opýtanej, všetky mali po hodinách revu chuť dieťa udrieť. Neurobili to, ale len preto, že ich zadržal posledný zvyšok zdravého rozumu. Aj tú jednu podozrievam, že sa len hanbí priznať. A všetky opýtané, všetky do jednej, mali jednu takú chvíľku, väčšinou okolo druhej v noci, keď s revúcim batôžkom hľadeli z okna a premýšľali, prečo sa na toto dali a aký skvelý život mali predtým.

Čo s tým? Môžete poslúchnuť radu z jednej strany brehu a to nechať dieťa vyplakať, pretože bábätká skrátka plačú. Táto rada sa ťažko uplatňuje, ak dieťa jačí ako hasičská siréna hodiny a hodiny. Také dieťa nevyplačete, to skôr vám vytečú nervy. A v konečnom dôsledku sa tým nič nevyrieši. Alebo môžete zaloviť po radách na druhom brehu a dieťa nosiť, ukľudňovať a zisťovať, čo mu zase je. Ja som radila tým druhým, avšak musím povedať, že často bezúspešne. Tak som siahla po ďalšej rade a to, ak je fakt zle, položiť dieťa do postieľky a ísť niekam, kde jeho plač nepočuť. Ja som si na dve tri minúty pustila do slúchatiek hudbu, ktorá ma ukludnila. Alebo som niekomu zavolala a posťažovala som sa, že som príšerná matka. Väčšinou vlastnej matke.

Existuje ešte pár rád, napríklad, ak vám ostala z tehotenstva tá fitlopta, tak bábo sa nej rado húpe. Tiež má vraj rado šum. Z rádia, alebo z televízie. Plačúce bábo vraj nehojdáme zo strany na stranu ale hore a dolu. Tiež pomáha nosiť dieťa v šatke, alebo ho kočíkovať po hrboľatom povrchu. Nám z tohoto všetkého trošičku zabrala šatka.

Ale mám pocit, že nech urobí matka čokoľvek, fussy baby plače, plače, plače, plače...