pondelok 16. decembra 2013

Darčekýýýýýý!

Voľakedy som, ešte ako bezdetná, blúdila uličkami hračkárstiev a nešťastne hľadala darčeky. Pre cudzie deti. Na narodeniny, meniny, Vianoce... Nebola som častým návštevníkom hračkárstiev a preto som bez známok pochopenia problematiky krútila hlavou na jednu a potom na druhú stranu. Oči doširoka otvorené, sánka až na podlahe. Hračiek od výmyslu sveta, rôzne hry, stavebnice, autíčka, plyšáky a iná háveď. Už ani neviem, čo som vtedy kúpila, pravdepodobne to, čo mi rodičia dotyčných detí poradili do telefónu. Pamätám si taký neodbytný pocit, že tomu nerozumiem, pretože ešte nemám deti. Až tie deti mať budem, tak to všetko pochopím, v hlave sa mi rozjasní a ja pochopím, načo sú napríklad tam tie príšerné plastové kusy, alebo prečo sa z nejakého dôvodu v krabici nachádza z bábiky len hlava, akokoľvek vlasatá.



Dnes už dezdetná nie som, ale pocit nepochopenia ma v hračkárstvach sprevádza stále. Pravdepodobne tam tie veci budú, pretože ich niekto kupuje. Na princípe dopyt-ponuka. Ale kto ich kupuje? Po niekoľkých zvedavých nastražených ušiach, mi začína svitať. Tetičky, ujovia, babičky... bezradne stoja a kúpia niekedy úplne hocičo, len nech majú darček kúpený. Takže tí, čo tie podivné hračky kupujú, nebývajú rodičia detí, ktorým sú určené. Aha!

Existujú totiž harčky, ktoré sú nie práve nežiadané, ale povedzme, že sú problematické. Ak kupujete hračky pre cudzie deti, zvlášť, ak žiadne ešte nemáte (a teda ešte stále v hračkárstve nechápete), alebo sú už tie vaše odrastené a milosrdný zub času nahlodal spomienky na večerné upratovanie hračiek, tu je zopár viet na zamyslenie.

Plyšáky.
Pozrime sa pravde do očí. Existujú super plyšáky a tých je strašne málo. Potom sú tu ešte nechutné rádobyroztomilé potvory, z ktorých budú rodičia detí, ktoré obdarovávate nešťastní. Za prvé majú určite plyšákov plnú izbu, plnú obývačku a vôbec, sú úplne všade. Žiadneho ďalšieho plyšáka nepotrebujú. Majú ich tony a nikto sa s nimi nehrá. Ak už chcete silou mocou kúpiť niečo plyšové, skúste sa zamyslieť či to plyšové, čo práve  držíte v ruke je kvalitne ušité (oči v rovnakej výške, symetrická tvár a pod.), či to má rozumnú veľkosť (mini zvieratko sa hneď stratí a mega sa nezmestí už fakt nikam), či ide o materiál príjemný na dotyk (neuveríte, aké to pre dieťa dokáže byť dôležité), či je aspon trošku jasné, o aký živočíšny druh ide.

Stavebnice.
Stavebnice ako také sú fajn. Kameň úrazu prichádza, ak neviete do akej stavebnice máte dokupovať. Stavebnicu je totiž vždy najlepšie dokupovať. Zakladať novú sadu stavebníce, keď už jeden podobný typ doma má je neefektívne. Takže takto: ak viete, že nejakú stavebnicu dieťa už má, napríklad Lego, alebo drevené koľanice na vláčik, kľudne dokúpte. Lega, ani drevených koľajníc nie je nikdy priveľa. A v prípade duplicity darčekov sa nič nedeje, pretože kúpiť dve rovnaké krabice Lega je super. Aj tak to všetko skončí v jednej, alebo dvoch, či troch krabiciach.

Hračky, ktoré vydávajú zvuk.
Prosím, prosím, prosím. Opýtajte sa rodičov dieťaťa, ktoré máte v pláne obdarovať hlučnou hračkou, či je to skutočne dobrý nápad. Je vysoko pravdepodobné, že dieťa bude hračku milovať. Je rovnako vysoko pravdepodobné, že ak bude maminka počuť v priebehu desiatich minút päťdesiat krát robotickým hlasom prenesenú vetu "Mám vás rád!" skončí na psychiatrii. A bude preklínať deň, kedy vás napadlo kúpiť tú somarinu na baterky. Existuje však malá skupina rodičov, ktoré rozprávajúce hračky milujú, pretože ich ratolesti sa aspoň na chvíľku zabavia, kým ony si konečne skočia na záchod, do sprchy, alebo sa konečne najedia. Robotické hlasy týchto hračiek, znejú vycikaným, osprchovaným a najedeným matkám ako rajská hudba.

Zbrane.
Ak tušíte, že rodičia dieťaťa, nemajú radi zbrane, nekupujte pištolky, luky ani meče. Ani ten svietiaci z Hvieznych vojen. Nič. Ani plastových kovbojov. Ani hračkársky tank. Deti to nedostanú a skončí to v koši. A to nemusia takouto nenávisťou voči zbraniam trpieť obaja rodičia, stačí jeden. Vyhodené peniaze. Toto je vec ideológie a životnej filozofie. Nekupujte to.

Knihy.
Tak pozor! Knihy sú skvelý darček, výborný darček! Je opäť nutný rozhovor s rodičmi. Nebudeme predsa kupovať tú istú knihu dvakrát. Tiež je dobré pozrieť sa aj dovnútra knihy. Zvlášť pri tých menších deťoch. Či náhodou neodporuje rodinnej filozofii, či neuráža, alebo nezľahčuje ich rodinné hodnoty. Ako príklad môže poslúžiť knižka o Santovi, pre deti veriacich rodičov. Možno tú knižku nešmaria do koša, ale nenadchnete ich. Rozhovor s rodičmi je dobrý aj preto, aby sme synovcovi, ktorý miluje kone a psi nekupovali knihu o lietadlách. Pravdepodobne ju neocení.

Mutanti.
Niektorí rodičia chcú mať jasno. Je táto hračka zajac, alebo pes? Neuveríte, ale niekedy to nie je jasné. Podobne zmýšľajúci rodičia nebudú nadšení, ak ich dieťa obdarujete napríklad autom, ktoré má oči a ústa. Alebo prispejete do zbierky hračiek už spomínanou hlavou bábiky bez tela. Pre niekoho je realita dôležitá. Rešpektujte to.

Obri.
Je jedno, či rodina, do ktorej prinesiete meter a pol vysokého maca, býva v garzónke, alebo v poschodovej vile, rodičia sa nepotešia. Veľké hračky sú nemotorné, nedá sa s nimi poriadne hrať a sadá na ne prach. Áno sú efektné a tam to končí. Ak sa vám páčia kúpte si ich sami domov ako dekoráciu. Deťom sa nehodia. A vôbec. Sú strašidelné.

Ružová
Hračkársky priemysel to trošku s tou ružovou preháňa a niektorým rodičom to lezie na nervy. Samozrejme existujú ružové princezné, ktoré bez ružovej neopustia izbu a bez obľúbeného diadému od Mattela sa nepohnú na krok. Tým kľudne kúpte ružovú hračku. Ostatným skúste ponúknuť iné farebné alternatívy.

Barbie a jej podobné.
Opýtajte sa. Radšej. Možno sa vám taká bábika zdá absolútne neškodná, no pre niektorých rodičov, je to dievčenská alternatíva ku chlapčenským hračkárskym zbraniam. Nechcú Barbie z princípu. Táto hračka podporuje stereotypy. Niektorí rodičia si tieto stereotypy pre svoje dcéry neprajú.

Obohraté motívy
Niečoho je zrazu nejako veľa. Možno považujete Hello Kitty za roztomilú postavičku a autá z filmu Autá vám prídu ako trefa do čierneho, a všade samí Supermani a Spidermani, tým sa predsa nedá nič pokaziť. Chyba, chyba. Niekedy je lepšie vsadiť  na niečo neopozerané, neznačkové. Existujú totiž rodičia, ktorí pri Hello Kitty dostávajú migrénu a urobia všetko pre to, aby jej výskyt obmedzili na sadu detských ponožiek, ktoré obliekajú zásadne k dlhým nohaviciam.

"Kvalitka"
Do tejto kategórie spadá široký záber hračiek. Hlúpo prebásnené, či príšerne ilustrované detské knižky, autíčka, ktorým hneď odpadnú kolesá, bábika na ktorej sa tvoria akési podivné tmavé škvrny, či čokoľvek, z čoho trčia podivné ostré časti. Tiež sem patrí celá rada hračiek z najlacnejšieho plastu, ktoré nevydržia pád z troch centimetrov a sú na nich nápisy, ktoré predstierajú, že sú v angličtine. Často sú tieto hračky plné chemického bordelu. Sú toxické. Nájdete ich v čínskych obchodoch a na trhu. niekedy dokonca v regulérnych hračkárstach. Poznávacím znamením je, že po dvoch dňoch skončia v koši.


Čo im teda kúpiť? No napríklad loptu, s tou sa hádam nedá nič pokaziť. Je ich viacero druhov. Vhodné aj dovnútra. Ak dieťa rado kreslí, sada kvalitných farbičiek sa zíde. Ak už má dieťa nejaký záujem, môžete mu v ňom pomôcť, ak napríklad zbiera autíčka môžete skúsiť prisieť správnym modelom (pozor na rovnakú mierku), tiež existuje niekoľko firiem, ktoré vyrábajú viac menej reálne vyzerajúce zieratká. Kľúčom ku správnemu darčeku je komunikácia. Ak nie ste ochotní venovať svoj čas na zistenie, čo má dieťa rado a čo by pre neho ocenili rodičia (to nie je hriech, je to OK), kúpte darčekovú kartu. Dieťa si vyberie samo.

Niektorým deťom skutočne stačí ku šťastiu malá červená loptička.