Všetky matky sú tak trochu šialené.

Toto som si nevymyslela, to tvrdil J.D. Salinger. Vraj to je pravda, tak tomu budem veriť. Že to povedal. Tomu, že všetky matky sú tak trochu šialené veriť nemusím, to viem na betón. Sú šialené až strach. A ja viem aj prečo.


Dajme tomu, že vidíte na ulici ženu v slamennom klobúku, mikine, rifliach a kroksoch, z ktorých presvitajú približne podobné ponožky. Za ruku drží chlapčeka, ktorý vrieska a snaží sa vytrhnúť. Okolo krúži na kolobežke dievčatko a hovorí: "Mami, aha! Mami! Mami! Aha, mami!" Žena si nevšimne ani jedného, ani druhého, ale razí si svoju cestu ulicami, za podivného pobrukovania. Ak by ste sa započúvali, zistili by ste, že si spieva "ja som vaša kamoška, Rafaela stonožka..." Neodzdraví muža, ktorý pred chvíľou prešiel okolo. Iba kráča. Trošku ako ľadoborec.

A niekto by si možno zaklopkal na čelo. Tá vraj nebude úplne komplet. Takže dovoľte mi zastať sa tejto ženy. Táto žena  nespala niekoľko rokov. Konkrétne dva. Vkuse. Dajme tomu, že staršia dcéra bola relatívne spavá, ale chlapec nespí. Má už skoro dva roky a napriek všetkým snahám, nie je schopný prespať celú noc, bez aspoň dvoch revov. Takže matka skáče každú noc z postele a ukladá syna k spánku. Pokusy s nedostatkom spánku robil aj neslávne slávny doktor Mengele. Je to kvalifikované ako týranie ľudí. Všetci ho za to odsudzujú, to je jasné. Ale niektoré ženy vydržia dlhšie, ako by sa Mengelemu snívalo.

Pozrime sa bližšie na výzor ženy. Prečo má ten slamený klobúk, v ktorom vyzerá ako utečenec z psychiatrickej liečebne? Tak za prvé, žena má tak mastné vlasy, že bude radšej chodiť s jedinou pokrývkou hlavy, ktorá je vhodná na teplé počasie a ktorú vlastní, aj keď ide iba o suvenír z dovolenky z dávnych čias, ešte bez detí. A oproti šatke má klobúk tú výhodu, že vrhá tieň na kruhy pod očami a tým ich maskuje. Mastné vlasy má žena preto, že večer je rada, ak sa pri páde do postele aspoň vyzuje, na umývanie hlavy sa ťažko hľadá energia. Mikina a rifle - materská uniforma. Boli časy, kedy sa táto žena snažila všetkými silami udržať si v obliekaní aspoň akú takú morálku. Snaha zmizla, pri opakovaných nehodách, kedy malé ručičky zapatlali trendy sukňu a keď si pri jednej návšteve pieskoviska uvedomila, že piesok sa fakt dostane všade. Rifle sú žene dokonca trochu malé, ale nechce sa jej kupovať nové. Vlastne ani netuší, aké nosí číslo a už si aj zopár vecí chcela kúpiť, ale kto ustráži tie dve malé beštie, kým ona bude v kabínke? A hlavne, kto zaplatí škody?

Kroksy? Ale no, kroksy ona predsa nosí ako papuče. Na doma. Len sa zabudla prezuť. To sa stáva. Tejto žene konkrétne sa to stáva tak trikrát do týždňa. Ona vie, že kroksy sú fuj, ale ako papuče sú fakt praktické. A to že nemá rovnaké ponožky? Rovnaké ponožky sú príliš uniformné. A tieto dve boli akurát na vrchu krabice s ponožkami a majú približne rovnakú farbu. Keby sa žena nezabudla prezuť do topánok, ani by sme si to nevšimli.

Prečo si žena pobrukuje, že je stonožka Rafaela kamoška? Pretože jej dcéra a v poslednej dobe aj syn sledujú Spievankovo. Minimálne dvakrát denne. Ak  neviete, čo je Spievankovo, nemá zmysel vám to vysvetľovať. Ak viete, čo je Spievankovo, tak vám to vysetľovať netreba. Skrátka žena počúva každý deň detské DVD. Niekoľkokrát. Pesničky z neho si pospevuje pri upratovaní, pri varení, ak sa raz za čas dostane do sprchy, tak pri umývaní a tiež si pospevuje keď má pár minút pre seba a kolíše sa zo strany na stranu s pohľadom upretým do steny. Spievankovo beží furt. Či v už telke, alebo iba v ženinej hlave.  Ak nemáte predstavu, čo urobí s psychikou opakovaná informácia (a denné Spievankovo je opakovaná informácia), prečítajte si Orwella a jeho 1984, tam boli správy, ktoré sa nedali vypnúť a oblbovali ľudí. Že Spievankovo sa dá vypnúť? Hahahaha!

A teraz obráťme pozornosť k hluchote. Žena sa nezainteresovanému pozorovateľovi javí nielen šialená, ale aj hluchá. To fakt nepočuje, že chlapček reve? Takto: chlapček reve furt. Najskôr reve, že sa nechce obliekať, potom, že sa nechce obúvať. Potom si chce so sebou vziať plyšového slona. Plyšový slon je vysoký cca 120 cm a žena ho odmieta trepať so sebou. Ponáhľajú sa na autobus a chlapček sa medzičasom asi päťkrát rozbehol priamo do hustej premávky. Žena ho počuje plakať a aj cíti, že sa jej snaží vyšklbnúť, ale práve teraz idú na autobus a chlapčekovým systémom by ho nestihli. Možno by niektorí cestu ani neprežili. A čo to dievčatko? Dievčatko najskôr ženu vytočilo tým, že sa šmarilo o zem, že chce ísť na kolobežke. Držiac zúriaceho chlapčeka žena rezignovala a kolobežku povolila. Potom si dievčatko celú cestu spievalo "ja som vaša kamoška, Rafaela stonožka..." Žena si ani nevšimla, že dcéra prešla rovnako verklíkovo na upozorňovanie na svoje kolobežkárske schopnosti. Skrátka si spievala s ňou. Alebo vedľa nej.

A že neodzdravila muža na ulici? Jáj vážení a oslovil ju menom? Tá už dávno netuší, ako sa volá. Všetci, vrátane jej muža o nej hovoria ako o mame. A poškodenie sluchu by sme vlastne tiež nemuseli úplne vylúčiť. Ok, takže možno by sme mohli výrok upraviť: "Všetky matky sú tak trochu šialené, nedoslýchavé a vytvárajú šialené kombinácie oblečenia."