Pre matky kvočky

Tento príspevok píšem trochu opatrne, trochu rozvážne, ale už teraz viem, že to nedopadne. Hneď na začiatku by som rada prízvukovala, že pod  slovným spojením "matky kvočky" nerozumiem nadávku, ako by si možno niekto myslel, ale ide skôr o istý systém života. Tento systém však najlepšie reprezentuje práve kvočka. A fakt to nemyslím ako urážku.



V prvom rade treba pripomenúť, že väčšina žien má biologicky dané predpoklady stať sa matkou. Všetko im to tam v bruchu funguje a vynosia malého človeka. Avšak to, že to tam v bruchu všetko funguje, neznamená, že to matersky funguje aj v hlave. Istej skupinke žien to až tak veľmi matersky nemyslí a stávajú sa terčom ....ehm, rečí.

Milé matky kvočky, moja prosba je, aby ste nás nechali tak. My sa vás totiž bojíme. Svoje deti síce milujeme, ale občas nám pekne lezú na nervy. A povieme to aj nahlas. A vtedy sa do nás pustíte.

Sedíte na ihrisku v ružovej teplákovej kombinácii a sledujete svoje ratolesti. Podľa veku porovnávate, kedy ktoré dieťa začalo chodiť, či ako sa vykakalo. Kedy a ako začalo chodiť na nočník či na vécko. Tiež preberiete, čo budete variť. Popritom ohovoríte jednu neprítomnú matku, že nedáva dieťaťu sladkosti a druhú, že ich dáva priveľa. Tiež pokrútite hlavou, že Jožko od tej krkravčej matere má ešte stále cumeľ a Dáška nemá nikdy oblečené nič ružové, chúďatko dievčatko. My vieme, že vy viete, ako to má byť, ale my to nevieme. My musíme nájsť vlastnú cestu. Nemusíte ohovárať svoju bývalú spolužiačku, že nosí svoje dieťa v nosiči na chrbte. Nemusite riešiť kto ešte nosí plienky, prípadne, kto ich nenosil nikdy. Nie je vás nič do toho, že Aničku učia spolu s rodným jazykom ešte aj angličtinu.

Viete za každým materským prešľapom býva často príbeh. Ten býva bolestný, nervy drásajúci a vy vidíte iba to, ako to dopadlo. Niekedy je veľmi ťažké vám ulahodiť. My matky, ktoré si ideme po svojich cestách a v nejakej oblasti nezapadáme do priemeru, máme svoje deti naozaj radi. Občas na ne nakričíme, občas nám tečú nervy, ale skutočne pre nich chceme to najlepšie. Preto nekomentujte prosím záchvaty hnevu u cudzieho dieťaťa, a už určite si ušetrite poznámky o rozmaznávaní. Nesmejte sa ženám, ktoré robia so svojimi deťmi niečo navyše. Nerobia sa "že sú niečo viac", len majú pocit, že je to takto správne. Neodsudzujte ani ženy, ktoré neorientujú svoj život výhradne na deti. Nebojte sa, deti netrpia. Sú iba zapojené do života rodiny menej nápadne. Neriešte kto chodí, alebo nechodí na záujmové krúžky.

Milé matky kvočky, prosím prestaňte sa venovať nám a našim deťom. Máte svoje deti a budú radi, ak energiu venovanú matkám bez kvočkovského inštinktu venujete radšej im a za to sa vám odvďačia nehynúcou láskou.

Alebo inak: Starajte sa, sakra, o seba!