O rozhovoroch, ktoré sú vlastne monológmi

Kto nezažil nepochopí. Na nedostatok spánku, či akéhokoľvek oddychu sa dá zvyknúť. Na neustále zakopávanie o kocky a autíčka tiež. Aj nonstop pozornosť je po istej dobe zvládnuteľná. Čo je ale peklo, je keď sa človek nemá s kým porozprávať. Dieťa je totiž ešte malé a nikde nikto, kto by bol schopný vyprodukovať rozvité súvetie. Len eee-eee.






Aby bolo jasno. Bábo má skoro rok a pol a nehovorí. Nič. Takže máme tu rok a pol bez aspoň náznaku konverzácie. "Konverzácia" z bábovej strany sa obmedzuje na eee-eee, prípadne eee-eee-eee! Občas gnnn, gin, gajgen, vavava, tatat, a ňo. Keď má veľmi dobrú náladu občas zahlási mam. Nikto nevie, čo tieto slová znamenajú. Pravdepodobne vôbec nič.

Rev.
Pýtam sa: "Čo sa stalo?"
Odpoveď: "Eee-eee-eee! Eee-eee-eee! Eee-eee-eee!" a prst niekam smeruje. Postupne mu podávam  veci sa pýtam sa, "čo by si rád? Autíčko?"
"Eeeeeeeeee!"
"Knižnku?"
"Eeeeeeeeee!"
"Vláčik?"
"Eeeeeeeeee!"
Nespokojnosť sa stupňuje.
Fakt netuším, čo chce, predmety, ktoré boli ukazovaným smerom som vyčerpala.
"Eee-eee-eee! Eee-eee-eee! Eee-eee-eee!" povie bábo ešte dôraznejšie a postúpi o krok bližšie k oknu.
Aha.
Dvíham bábo na ruky a ono sa pozerá z okna.
Šťasne zahlási: "Gin!" a usmeje sa.

A takto to ide celý deň...