Aj keď ste vždy mali radi deti a od malička ste mojkali zástupy bábik, je pravdepodobné, že od okamihu, kedy máte svoje vlastné vám tie cudzie začnú liezť na nervy. Strašne.
(Upozornenie: tento článok robí z komára somára a vyskytuje sa v ňom slovo "zmrd". Dvakrát.)
Asi s vlastným dieťaťom prichádza iná optika. Druhé deti sú zrazu akési otravnejšie. Lezie vám na nich všetko na nervy. To ako vrieskajú, keď váš anjelik práve zaspal. To ako kopnú loptu tesne vedľa vašej buginy s dieťaťom. Neznášate, ako do vášho sotva sa postavšieho drobca narážajú iné deti, často na odrážadlách. Lezie vám na nervy hádam všetko.
A prečo by vám to aj neliezlo na nervy. Je to normálne. Tie deti sú fakt otravné. Veď nie je otravné, ak idete s dieťaťom na nejakú atrakciu na ihrisku, napríklad na takého toho "húpacieho" koňa a predbehne vás dievčatko, ktoré muselo už z diaľky vidieť, kam idete? A že vás obehlo hádam pri posledných dvadsiatich centimetroch, skoro vás zvalilo, švihom skočilo na koňa a "cválalo za obzor"? Neskúsený rodič ostane často iba tak stáť, s otvorenou hubou. Niekto iný môže, napríklad, ostať stáť tak blízko koníka, ako je len možné pri dobržiavaní bezpečnosti a čumieť dievčatku do očí, kým nevypadne. Už som počula aj to, že niekto iba precedí cez zuby "vypadni". Ale to už je silná káva. Tiež môžete začať dievčatku vysvetľovať, že už je veľké, kým vaše dieťa je malé a že od dievčatka skutočne nebolo pekné čo urobilo. Ale to sa už volá výchova a na to má vlastných rodičov. My to dievčatko skrátka budeme od teraz ticho a intenzívne nenávidieť a v duchu ho budeme nazývať ružovým zmrdom a špiniť si karmu pre blbého koníka.
Alebo už ste videli také, že deti idú na bicykli a zrážajú iné deti, psov aj dospelých? Na chodníku? No tak tu nám skutočne veľa priestoru pre lásku k blížnemu neostáva, nakoľko vidíme škodoradostný úsmev na ich tvárach.
A keď idete do školskej družiny pre svoje dieťa a vidíte, ako vaše menšie dieťa iné podstatne mohutnejšie dieťa zhodí zo stoličky? Asi ho nebudete milovať. A vynadáte družinárke, že to dopustila.
Otázka znie, kde sa tieto deti berú a prečo sú také odporné, až vám kriví ústa? Je to vrodené? Je to výchova, vplyv médií, systém, čo to vlastne je? Kde sú rodičia týchto detí? A môžem vôbec pustiť svoje dieťa medzi hentie beštie? Svet je krutý a možno by sa malo naučiť "s vlkmi vyť". Ale na druhej strane by nemuselo úplne zvlčieť....
A potom si vás zavolá učiteľka do školy a oznámi vám, že váš, áno váš malý anjelik, bol hlavným tyranom v kauze šikany dievčatka s okuliarmi. Deti sú asi všetky od prírody neznesiteľné, len rodičia žijú v nejakom ružovom hormonálnom mraku s nádejou, že tie ich deti, a len a len ony, nie sú malými rozmaznanými zmrdmi.
.jpg)
