Voľakedy som, ešte ako bezdetná, blúdila uličkami hračkárstiev a nešťastne hľadala darčeky. Pre cudzie deti. Na narodeniny, meniny, Vianoce... Nebola som častým návštevníkom hračkárstiev a preto som bez známok pochopenia problematiky krútila hlavou na jednu a potom na druhú stranu. Oči doširoka otvorené, sánka až na podlahe. Hračiek od výmyslu sveta, rôzne hry, stavebnice, autíčka, plyšáky a iná háveď. Už ani neviem, čo som vtedy kúpila, pravdepodobne to, čo mi rodičia dotyčných detí poradili do telefónu. Pamätám si taký neodbytný pocit, že tomu nerozumiem, pretože ešte nemám deti. Až tie deti mať budem, tak to všetko pochopím, v hlave sa mi rozjasní a ja pochopím, načo sú napríklad tam tie príšerné plastové kusy, alebo prečo sa z nejakého dôvodu v krabici nachádza z bábiky len hlava, akokoľvek vlasatá.
