Niekedy sa stane, že sa niekto na stupnici danej spoločnosti ocitne v extrémnej polohe. Sú veci, ktoré vo výchove a prístupe k deťom tolerujeme a sú veci za ktoré si niektorí rodičia vyslúžia minimálne všeobecné opovrhnutie, či aspon kakabus-kukuč.
Ale ako sa hovorí, za všetkým hľadaj príbeh. Niekedy pomôže zmena uhla pohľadu. Už ste videli dieťa na vodítku? Asi nie pričasto. Ale stáva sa. Hrozné, však? Ako pudlík. Do istého veku je spoločensky akceptovateľné strčiť dieťa do kočíka a tak ho chrániť pred tým, aby sa stratilo, niekto ho ukradol, alebo ho prešlo auto. Ak dieťa vymýšľa, nejeden rodič túto situáciu rieši tak, že dietko uchopí, vrazí do kočíka a tí prezieravejší ho aj zapášu pásmi a do rúk vrazia najnovší hit od Lamaze. Niektoré deti sa chvíľu rozčuľujú, ale väčšina po predchádzajúcich skúsenostiach rezignuje. Ale sú aj deti, ktoré nikdy kočík neobľubovali a v okamihu, keď sa postavili na vlastné, definitívne kočík poslali do dôchodku. Ruku vám nedajú ani za svet. Každý rodič by mal mať ideálne oči aj na zadku, ale nemá. Ak sa vám na letisku zatúla dieťa, pretože ste práve žmurkli, prehodnotíte negatívny názor na detské vodítko. Je to ako kresielko, ako ohrádka, ako kočík, ako bezpečnostné dvierka. Je to niečo čo chráni dieťa tým, že mu obmedzí pohyb v priestore. Vodítko pre deti nie je o nič horšie, je len nezvyklé.
Už sme si zvykli, že existujú zástanci rovných chrbátov a zástanci klbiek. Rovnochrbátnici preferujú bábätká v kočíku, na rovnej podložke, kým klbkáči sú za šatky, alebo ergonosiče, kde sú deti trošku skrútené do klbka. A potom sú tu títo bezcitní tyrani:
Majú to ťažké, pretože na nich zazerajú aj rovnochrbátnici aj klbkáči. Rovnochrbátnikom sa nepáči, že dieťa je nosené, lebo bude rozmaznané a vôbec, deti majú byť skrátka v kočíku. Takto nosiacich rodičov nesprávne radia ku klbkáčom. Klbkáčom prekáža, že nejde o ergononický nosič, rozumej širokorozchodný. A ešte aj to, že dieťa je otočené tvárou von. Dieťaťu sa určite mačkajú genitálie, ničia sa mu kĺby, chrbtica a je prestimulované. Rovnochrbátnici sa však zbytočné stresujú, nikde nie je napísané, že dieťa sa prepravuje výlučne kočíkom, deti sa môžu aj nosiť. Kopec kultúr, kam kočíky nedorazili, alebo tam na ne nie je terén to dokazuje. Klbkáčom by sme mohli pošepnúť, že krátkodobo toto nosenie genitálie určite nezdeformuje. Tiež existuje istá skupina detí, ktorá potrebuje viac stimulov ako priemer. Jediné, čo skutočne stojí za opovrhnutie, je takto nosiaci rodič, ktorého dieťa nemá ešte v poriadku bedrové kĺby, to vám povie skrínig. A ešte: ak niekto používa tento typ nosiča, asi nie je zarytý zástanca akýchkoľvek nosičov. Má ho na príležitostné použitie a bežne používa kočík. Dieťa tam takto visí raz za čas, to prežije. A pre klbkáčov, aj takéto nosenie vie vytvoriť silné puto, medzi dieťaťom a rodičom. Ak niekto začne nosiť dieťa častejšie, začne si o tom niečo čítať a skôr či neskôr prejde ku klbkáčom, pretože ich koncept je jednoducho lepší. A potom sú tu rodičia, ktorí aj majú nástroj na klbáčske nosenie, napríklad šatku, a požívajú ho po svojom, rozumej neergonomicky. Tým nie je pomoci a treba počkať až začnú protestovať samotné deti.
Do pôrodnice so šerblom? Tak toto ani neskúšajte. Existujú podivíni, ktorí praktikujú takzvanú bezplienkovú metódu. V praxi to znamená, že ich deti majú od narodenia, alebo aspoň od najútlejšieho veku na cikanie šerblík, nie plienku. Plienku majú "keby niečo". Hardcore rodičia tohto typu nedajú ani tú bezpečnostnú plienku. A okolie nimi opovrhuje. Rodičia rovesníkov sa chytajú sa hlavu, keď vidia, ako malé, sotva hlavu držiace bábo ciká do nejakého hrnčeka, kým ich ratolesť sa šťastne a nerušene hrá, bez cikacích prestávok. Ale ako čas beží a peniažky za pampersky sa kotúľajú do nenávratna, pomaly, ale isto začínajú premýšľať, že tá bezplienková možno nebola až také blbosť.
A potom je tu to dievčatko, čo má 5 rokov a ešte potrebuje dudel na zaspávanie. O chvíľu pôjde do školy a ešte sa nerozlúčila s dudlom. Čo robia rodičia? No takto rodičia robili všetko možné. Akúrát ich dcéra nemohla spať. Neplakala, nechela dudel, len sedela na posteli a nemohla spať. Od únavy odkvecla až po polnoci a aj potom sa stále budila. Neprešlo to ani po dvoch týždňoch, kedy už bola situácia kritická a dievčatko poriadne nespalo, ale už ani poriadne nebdelo, tým pádom bolo nervózne, nenajedné a smädné. Dva dni na to, ako sa vrátili k dudlu, sa situácia akoby zázrakom unormálnila.
Hnevá vás, keď okolie rieši vaše rodičovské rozhodnutia? Začnite tým, že nebudete riešiť vy rozhodnutia rodičov druhých detí. Oni vedia koho, a za akú cenu chcú vychovať.
