Príbeh psa.

Tento jeden nekonkrétny pes, nazvime ho Bobík, si žil kráľovský život. Vyfasoval síce trpký štart, ale nakoniec skončil s dvoma relatívne mladými ľuďmi opačného pohlavia. A život to bol krásny. Celé dni sa Bobík vyvaľoval na gauči, Občas štekol. Občas sa vyčural na podlahu. Občas roztrhal nejakú tú knihu, či dôležitý list. Niekedy sa radostne rozbehol vpred sídliskom a nedal sa vôbec privolať späť, jednoducho bol príliš šťastný! A potom sa stalo niečo hrozné! Teda aspoň pre Bobíka.

Začalo to vtedy, keď sa vrátili skôr z rannej prechádzky, pretože paničke sa nejako točila hlava. Ešte pred dverami bytu hodila šabľu. A nedovolila mu tú šabľu ani zjesť. Sama si ju  upratala, a následne hodila ďalšiu šabľu, tentokrát do záchoda. A toto sa opakovalo. Priam celú večnosť. A Bobíkovi ľudia sa začali meniť. Ak ich teraz privítal poldruhametrovým skokom do výšky, ako to bežne robieval, tak už nehovorili: "Ty môj malinčký nezbedník, ako vysoko vyskočíš! Ukáž ako!" Zrazu sa začali peklo. Teraz to bolo samé "Ticho!" "Ľahni!", "Miesto!" a podobne. Raz roztrhal nejakú malú knižku, ktorú panička vyfasovala na poliklinike. To bol randál! Pre pár papierov! Ďalšia skrivodlivosť nenechala na seba dlho čakať. Zo dňa na deň, ho vyhodili z postele! Celý čas tam spával a zrazu je koniec? Prestali ho púšťať z vôzky. Prešli sa okolo bloku a hajde domov. Zmizli všetky jeho krásne rozknásané hračky. Dino bez hlavy, polka gumenej tenisky, maco bez končatín a celá zbierka prehistorických loptičiek zmizli. Ostal mu iba jeden tenisák, ale ten nemal rád, takže na neho iba smutne zazeral. Z nového brlhoha. Starý mu vyhodili a kúpili nejakú ľahko udržovateľnú príšernosť. Postupne pribúdali do bytu všelijaké divné predmety, ale hrať sa s nimi nesmel, lebo ak sa k nim len priblížil, jeho ľudia na neho kričali. Tak sa rozhodol, že sa z ľuďmi opäť skamaráti, ale niečo musel urobiť zle, pretože, keď v rámci snahy o zblíženie vyskočil paničke na brucho, skoro ho zabila. A vôbec, ako môže mať také brušisko, keď furt hádže tie šable. A už ani pri stole nesmie žobrať.

A potom raz panička zmizla. A pán sa po dvoch dňoch objavil s niečim bielym, asi papierovým, dal mu to k ňufáku a voňalo to krásne. Deň na to prišiel pán domov aj s paničkou a niečim čo vydávalo neuveriteľne nepríjemné zvuky. Voňalo to ako ten čudný papier, čo deň predtým priniesol pán, akurát viac a krajšie. Už teraz tú voňavú vec miloval. Len keby to prestalo jačať ako siréna. Hlavne by to vôbec mohli niekam odložiť, alebo úplne odniesť, pretože HALÓ!, ešte sme sa nezvítali! Kašlú na neho a pozerajú iba na to malé pokrkvané niečo. Vyzerá to ako miničlovek. Asi to tu ostane.

Bobík sleduje miničloveka. Miničlovek spí. Zamrví sa, ozve sa podivný zvuk a následne sa zase ozve siréna. Miničlovek sa pokadil. Bobík hlboko vtiahne vôňu. Keby sa dalo, vlezie do postieľky. Od samého vzrušenia  kňučí a krúti sa dookola. Panička prichádza, prebalí miničloveka, pričom uvolní arómu do celej izby a Bobík sa raduje.

Bábo papá. Sakra však bábo furt papá! Tam na tých kolenách sedával voľakedy Bobík. Teraz tam tróni votrelec na vankúši!

Bábo si sadlo, vie celkom rýchlo vyštartovať rukami. Stále ukazuje na Bobíkovo oko. A občas sa aj trafí. Au!

Bábo lezie! Bábo lezie a Bobík začína tušiť, že sranda skončila. Navždy.

Bábo chodí! Koniec sveta? Nikde sa nedá skryť, bábo Bobíka prenasleduje. Na gauč, na posteľ, pod stôl na botník, pod posteľ za smetný kôš. Nikde nie je v bezpečí.

Bábo začalo hovoriť. Celý deň behá a kríčí "Bobo!, Bobo! Bobo!" Zakaždým sa Bobík strhne a horúčkovito premýšľa, kam by sa ukryl. Nemá čas roztrhať nejakú tú knihu, či uchmatnú koláčik so stola. Teraz rieši iba ako zachrániť svoj zadok.

Chlapček vie, kde sú granule a potajomky ich nosí Bobíkovi pod posteľ. Možno to nebude až také zlé.

Chlapček hodil po Bobíkovi papuču. Aj loptu. Aj autíčko. Aj lego. Au. Bude to predsa len zlé. Bobík zalezie pod posteľ. A smutne premýšľa nad svojim osudom.

Chlapčeka nechali viezť Bobíka na vodítku. Bobík sa rozbehne, Chlapček spadne a Bobík dostane po zadku. Chlapček dostáva lekciu ako presne má zatiahnuť za vodítko. Chlapček sa učí rýchlo.

Chlapček je náš a už nechodí chlapček s Bobíkom, ale Bobík s chlapčekom. Niekedy idú von aj sami bez paničky a pána. A bez vodítka, pretože Bobík nemá kam utekať. Bobík sa vracia domov celý zablatený a chlapček s rozbitými kolenami.

Chlapček sa bicykluje a Bobík ho pozoruje. Občas sa rozbehne sa chlapčekom, ale jeho trasy už pozná a vie si skrátiť cestu.

Chlapček išiel do školy v prírode a Bobík skuvíňa. Ani panička ani pán ho nedokážu utešiť. Iba autobus, ktorý privezie chlapčeka domov.

Bobík netrhá knihy, nečurá na zem, nespí v posteli a už ani neskáče. Nemá na to čas. Striedavo nasleduje chlapčeka a striedavo pred ním uteká. Už nemá taký šašovský kukuč. Bobík je iný. Chlapček ho vytrápil. Bobík dospel. Občas brechne a stále žobre pri stole.