Mám známu, ktorá svojho syna nechala pozerať celý deň Jim Jam. Najskôr z postieľky a potom z jedálenskej stoličky. Pripútala ho tam zakaždým, keď potrebovala navariť, upratať, osprchovať sa,telefonovať alebo sa v kľude najesť. Hovorila, že bez Jim Jamu a stoličky by materskú neprežila a hrablo by jej. Malý to pochopil veľmi rýchlo a Jim Jam zbožňuje. Zatiaľ vyzerá normálne, vie rozprávať, nevyzerá, že by utrpel na inteligencii. Neviem. Im to takto fungovalo.
Mám druhú známu, ktorá má 5 detí. Hovorí, že poriadne sa starala iba o to prvé, že zvyšné deti boli najčastejšie v starostlivosti starších súrodencov. Vraj je to takto úžasné. Najstaršie dcéry prebaľujú, kŕmia, vedia zarobiť sunar, či postrúhať mrkvu. Pokočíkujú, prezlečú, okúpu, nakrémikujú a ešte ich to baví, lebo majú živé bábiky. To čo si pri prvej dcére nemohla dovoliť, vyložiť si nohy a chvíľu si čítať, či pozrieť si film vcelku, to si teraz užíva skoro každý deň. Keď sa varí, zúčastní sa celý ansábl. Občas niekto strečkuje, občas niečo spadne na zem, niekedy dokonca tečie krv. Im to takto funguje.
Počula som o spánkovo deprivovanej matke dvoch detí. Keď sa to dvojročné konečne naučilo spať, narodilo sa im druhé a to malo tiež problém spať celú noc. Postupne síce nabehli na nejaký systém, chodili spať o deviatej, ale vstávali o štvrtej ráno. Takže po asi roku a pol to pani vyriešila tak, že večer nachystala do misiek sušienky a do hrnčekov čaj a zamkla detskú izbu. Keď sa deti ráno o štvrtej prebudili, najedli sa napili a hrali sa bezpečne v izbe. Pani zatiaľ spala vo svojej posteli. Vraj by sa inak zbláznila. Deti dva dni protestovali, ale vraj si rýchlo zvykli. Matka tvrdí, že ju to zachránilo pred psychiatriou.
Viem o žene, ktorá sa ešte počas svojho druhého tehotenstva rozhodla nedojčiť svoje druhé dieťa. Z pokusov dojčiť svoje prvé dieťa bola natoľko traumatizovaná, že hneď nakúpila fľaše a zásobila sa sunarom. Nebála sa o svoju postavu. Nebola pohodlná, ani to nie je ten typ, čo sa skoro vzdá. Iba si povedala, že také zbytočné trápenie už nikdy nechce zažiť. Takže spokojne vyplachuje a sterilizuje fľaše a cumlíky, poctivo odmeriava mlieko, kontroluje teplotu na zápästí s vedomím, že má síce robotu navyše a pri cestovaní to môže byť aj dosť nepohodlné, ale dala svojmu dieťaťu pohodovú usmiatu mamu.
Moja bývalá spolužiačka svoju dcéru naučila čítať, keď mala 4 roky. Vie si sama nahlas preslabikoať názvy obchodov, ulíc, tovarov v obchode. Nebolo to jednoduché. Spolužiačka si vyrobila kartičky s písmenkami a obrázkami. Poskladala nejaké slovo a potom k nemu priradila obrázok. Neskôr postup vymenila, prvý bol obrázok a k nemu skladali slovo. A zakaždým ho pekne po písmenku prečítali. Neviem, čo ešte spolu stvárali, ale výsledok je, že malá číta. Mama je veľmi orientovaná na svoje dieťa a venuje mu všetok možný čas. Im sa to takto páči.
A iná matka naučila svoje druhé dieťa posunkovať. Vraj bolo pri prvom strašne deprimujúce, že nevedela, čo ho trápi a dôvod jeho plaču nebol známy. Preto venovala svoj čas výučbe posunkov pre miminá, aby sa vedela opýtať, či je bábo hladné, či chce spať, či ho niečo bolí, alebo je pocikané. A vraj sa to ukázalo ako skvelý nástroj na predchádzanie záchvatov zlosti. Aspoň väčšinou.
