Možno to bolo tým, že ako jediné deti nemali na ihrisku čiapku. Možno to bolo tým, že nemali rifle a ich oblečenie bolo tak nejak unisex. Možno tým, že na ihrisko len tak vbehli, bez zjavného dospelého doprovodu. Doprovod sa po čase síce objavil, ale chlapcov registroval iba okrajovo. Venoval sa rozhovoru s priateľom. Chlapci nehovorili svojmu otcovi kam idú a či vôbec môžu. Skrátka sa rozbehli k hojdačkám, tie keď ich omrzeli, vymenili za šmykľavku, presunuli sa k preliezkam a postupne relatívne živelným spôsobom prešli celé ihrisko. Ich otec sa celý čas rozprával s kamarátom a iba občas poočku chlapcov sledoval. Za celý čas som nepočula jediné "Okamžite odtiaľ zlez!", "Ihneď si nasaď čapicu!", "Neseď na tej zemi, prechladneš!" ani "Aha! šmykľavka! Chceš ísť na šmykľaku? Nie? A na preliezku? Nie? A..." a už vôbec nie "Nebehajte lebo sa spotíte a dostanete zápal pľúc", čo sú časté rodičovské mantry u nás. Vlastne po nich nevykrikoval vôbec nič. Až na koniec zavolal dve zvláštne znejúce mená, a pohol chlapcov k odchodu. Tak ma napadlo, či to náhodou s tou pozornosťou a starostlivosťou trošku nepreháňame.
