pondelok 21. decembra 2015

Správa o dojčení v našich pôrodniciach

Osobne som pôrodnicu navštívila zvnútra za celý svoj život dvakrát. Osobnú skúsenosť mám teda iba dvojitú a to ešte z jednej jedinej pôrodnice. Avšak po zdieľaní pocitov s inými matkami som zistila, že je úplne jedno, kde rodíte svoje dieťa, situácia ohľadom dojčenia sa príliž nelíši. A je to smutná situácia.




Oficiálne každá pôrodnica podporuje dojčenie. Oficiálne. Majú to na svojich webstránkach, vyhlasujú to v rozhovoroch  pre médiá a tiež všade tam, kde sa dá. Skrátka robia všetko preto, aby každá matka mala v papieroch pri prepúšťaní napísané, že jej dieťa je plne dojčené.

Takže ste porodili a podľa okolností, vám dieťa alebo nosia na kŕmenie, alebo vás inštruujú, aby ste svoje dieťa prikladali. Každé 3 hodiny. Maximálne na 10 minút. Inak si vraj zničíte bradavky. Ležíte, či sedíte na posteli a snažíte sa nakŕmiť ten svoj uzlíček.

Postele v nemocniciach sú určené pre pacientov. Nie pre matky s bábätkami. Celá nemocnica je určená pacientom a nie matkám s bábätkami. A je to cítiť. Väčšina nemocníc, aj tie, ktoré majú tú úžasnú pôrodnicu s úžasnou podporou dojčenia, nemajú v rámci svojho komplexu jedinú miestnosť, kde by ste svoje dieťa mohli v kľude nakŕmiť. Záchody sa nerátajú, Tak veľmi je dojčenie "podporované".

Vrátim sa k posteliam. Postele sú klasické, nemocničné. Majú nízke čelá, Vpredu aj vzadu. Nedá sa o ne oprieť. Postele sú síce polohovateľné, ale dajú sa polohovať iba do mierneho sedu, ktorý tiež nie je práve pohodlný. Takže ak sa prejdete pôrodnicou, uvidíte matky so svojími uzlíčkami v náručí, ako kŕmia svoje deti sediac na posteli, zhrbené, s hompáľajúcimi nohami, lebo nedočiahnu na podlahu. Postele sú totiž dosť vysoké. Sú to skvelé postele, ak sa máte starať o pacientov, ale nie sú až také skvelé, ak tam máte pohodlne dojčiť.

V celej pôrodnici neexistuje jediné pohodlné miesto, kde sa dá uvelebiť a dojčiť. Jediná pohodlná posteľ, kreslo, gauč, čokoľvek. Nič. Jediná možnosť je hrbenie sa na posteli. Pôrodnica je uspôsobená tak, aby uľahčila prácu personálu. Na tie, ktoré tam prichádzajú za svojou jedinečnou životnou skúsenosťou sa príliž nemyslelo.

V poslednej dobe nevídať ženy, ako dojčia na verejnosti. Či už je to dobre alebo zle, či už to niekoho pohoršuje, alebo sa mu to zdá krásne, faktom je, že vyrastá generácia matiek, ktorá naživo nikdy nevideli novorodenca, až toho vlastného a nikdy nevideli nikoho naživo dojčiť. Prípadne to bolo tak dávno, že to zapadlo prachom. Jasné na prírodovede nás učili, že ľudia sú cicavce a teda tie dve veci na hrudi sú na kŕmenie, ale nikto nevie ako ich použiť. Takáto generácia sa dostane do pôrodnice, a vrhnú sa na ňu sestry.

Sestry potrebujú inštruovať veľké množstvo žien. Denne vidia tie isté problémy, podobné zúfalé ženy, ktoré kladú tie isté otázky. Po rokoch sa z toho pravdepodobne stane šum v ušiach. Entuziazmus sa stráca a z práce sa rýchlo stane rutina. Každý deň musia rýchlo naučiť niekoľko žien dojčiť. Práca je to na dlho, ale ony vidia iba časť celého procesu. Len jeho úplný začiatok. A ten začiatok, dokážu niekedy pekne pokašľať. Prídu k žene a prehadzujú jej dieťa z prsníka na prsník a medzi rečou žene na prsia len tak spak ruky siahajú a prsníky stískajú. Jasné, však ideme rozbehnúť laktáciu... ale obzvlášť prvorodičky sú na tieto telesné partie citlivé, nie sú zvyknuté, že ich prsia sú tak sprofanované. Zo ženského symbolu sa stala nádoba na kŕmenie detí. Ťažko nesú, ak sú ich prsia, len tak bez predchádzajúceho upozornenia brané do rúk. Tento vpád do svojej súcnosti je im nepríjemný a rovnako nepríjemne môžu začať vnímať aj dieťa, ktoré ale do tejto zóny prirodzene patrí.

Zdravotnícky personál v pôrodniciach sa samozrejme baví o práci. Počas prestávky na kávu, či len tak počas nahadzovania údajov o pacientkách ... pardón ... o matkách sa rozprávajú o tom, čo robia. A keďže dvere sú tenké a sestry majú zvučné hlasy, dozviete sa ktorá je neschopná a ktorá nedokáže svoje dieťa nakŕmiť a vôbec, ony by tie dokrmy zakázali, potom sú tie matere lenivé dojčiť. Následne preberú ďalšiu, ktorá je snáď úplne mimo, pretože jej dieťa plače hladom a ona si nepríde pre dokrm. A kým jeden deň počúvate ponosy na "sekciu na izbe 123", ktorá asi nechce dojčiť, krava, druhý deň  medzi rečou spomenú, že chuderka mala úplne upchaté mliekovody a že trvalo pol dňa kým ju rozmasírovali. Takéto reči sú veľmi demotivujúce. V hormonálnom oceáne topiaca sa rodička skutočne toto počúvať nepotrebuje.

Počas celého pobytu  pôrodnici sú matky postupne bodané do ramena, lebo však je to pre naše dobro. Rôzne podpory na sťahovanie maternice, antibiotiká, testy na cukrovku a podobne. Takže pobyt v pôrodnici je veľmi podobný stavu chorého. Ale tie ženy nie sú choré. Priviedli na svet dieťa a teraz potrebujú kľud na zotavenie po ťažkom výkone. Jasné, chceme sa zotaviť rýchlo, nepotrebujeme otravu krvi a vôbec chceme byť fit. Ale je skutočne nutné toto absovlvovať s dieťoťom na prsiach?

Čo by to chcelo? Aspoň stupienky ku každej posteli. Ak sa na izbu nezmestí, tak aspoň na chodbu hodiť zopár kresiel, alebo gauč. Trošku empatie zo strany personálu. Jasné. Nie sú peniaze. Ani na kreslá, ani na gauč, na platy sestier a dokonca ani na tie blbé stupienky. Tak sa ale potom nehrajme, ako je u nás strašne podporoané to dojčenie. Pretože de facto nie je.